V Španielsku rizoto, v Bengálskom zálive mango, kokosový drink v Tanzánii, bryndzovník na Liptove. Regionálnej gastronómii nahráva potreba odlíšiť sa, zachovať čerstvosť, ale aj chrániť planétu.
Povedalo sa tisíckrát, že cudzinci na Slovensku nie sú zvedaví na europizzu alebo mexické tortilly, tak ako my nechceme na dovolenke s výnimkou južného Maďarska jedávať segedínsky guláš. Domasedi tu síce radi ochutnajú inú etnickú kuchyňu, podstatu ich jedálneho lístka však tvorí slovenská klasika. „V Amerike si v ostatnom čase dokonca prečítate na etikete, že je to maslo z Južnej Karolíny alebo bôčik z Georgie,“ hovorí o súčasnom ekologicko-kulinárskom trende Zdeněk Vilímek, riaditeľ vonkajších vzťahov spoločnosti Coca-Cola Česko a Slovensko a predseda výboru pre zdravý životný štýl Potravinárskej komory SR. Regionálna gastronómia sa už netýka iba jedál, ale čoraz častejšie aj produkcie surovín. Podľa neho sa končia časy, keď sa v gastronomických mekkách sústreďovali suroviny z celého sveta. Na vine je aj kríza a s ňou súvisiace šetrenie pohonných látok. Oveľa viac však zaváži úsilie o zastavenie klimatických zmien a obmedzenie spotreby kysličníka uhličitého. V tomto smere je vraj cestná preprava v poriadku, varovný prst sa dvíha v smere leteckých liniek. Práve v Amerike vidno, do akých zemepisných končín už zaviali ničivé hurikány a ako sa otepľujú aj najchladnejšie oblasti. Medzi prvými „earth non-friendly“ výrobkami sa tam ocitli minerálky z Európy. „Mnohé spoločnosti to už robia ako firma Coca-Cola – po zemeguli cestuje know-how, koncentráty, reklama, receptúry, myšlienky, ale základné suroviny do výroby vrátane obalov sú z miestnych zdrojov.“
