Mali by hendikepovaní ľudia pracovať, alebo sa o nich majú postarať špeciálne inštitúcie? Na Slovensku sa táto téma veľmi nevynáša na denné svetlo. Aj firmy radšej zaplatia štátu pokutu, ako by sa mali akokoľvek angažovať. A to, čo sú chránené dielne a ako pri nich veľké firmy môžu nielen ušetriť, ale aj pomôcť, je tiež málo známa oblasť.
Keď s Martinou Justovou vchádzame do staršej poschodovej budovy v Zlatých Moravciach, obklopia nás hromady šatstva. „Tadiaľto sa dostaneme k chráneným dielňam, aj keď toto nie je ich súčasťou. Začínali sme ako občianske združenie, rozdávali sme šaty chudobným rodinám,“ gestikuluje M. Justová, riaditeľka a zakladateľka občianskeho združenia Maják. Po chvíli nám predstavuje šéfku chránených dielní. Dvojicu mladých žien by človek začlenil skôr do prostredia dynamického biznisu ako do sociálneho sektora. Prehľadom, ochotou riskovať aj zdravou dravosťou. „Tu je baliaci stroj, krajčírska dielňa, tu je administratíva a tu spájame kábliky pre firmu Danfoss,“ ukazujú rozsiahle priestory. Pestré podnikanie, ibaže je tu jedno ale. Ľudia, ktorých sme práve videli pracovať, by si inde prácu hľadali len ťažko. Bránia im v tom zdravotné alebo psychické problémy. Maják zastrešuje tri chránené dielne, v ktorých dáva hendikepovaným ľuďom možnosť pracovať. A ešte sa postará aj o prepustených z väzenia, ktorí u nich môžu začať s prácou okamžite.
Výrobky a služby chránených dielní odoberajú firmy, ktorým štát „odpustí“ pokutu za to, že sami nezamestnávajú hendikepovaných ľudí. Na každých dvadsať zamestnancov by totiž podľa zákona mali firmy zamestnávať jedného hendikepovaného. Ak to tak nie je, musia platiť pokutu alebo využívať služby chránených dielní. Zdalo by sa to ako obojstranne prospešný biznis. Skúsenosti chránených dielní však také optimistické nie sú.
