Veľa tvárí Vietnamu

Intenzita dopravy sa vo vietnamskom hlavnom meste Hanoj za pätnásť rokov veľmi nezmenila. Ale vtedy boli ulice preplnené bicyklami a sem-tam sa po nich motal motocykel. Dnes sú bicykle raritou a prevahu majú motocykle a automobily všetkých možných značiek. Základným pravidlom cestnej premávky je trúbenie.

Trúbi každý, kto má vo výbave klaksón, a podľa možnosti trúbi čo najčastejšie. Štvorčlenná rodina na skútri nie je raritou, ale bežnou vecou. Pre tento pohľad už turista netasí fotoaparát rýchlosťou jedného zo siedmich statočných, ale úsmev to vyludzuje stále. Nehovoriac o niekoľkých prascoch na zadnom sedadle, desiatich debnách so sliepkami, stohu bohvieakej zeleniny či desaťmetrovej lešenárskej rúre na pleci vodiča. To všetko a ešte všakovaké iné náklady sa na motorke dajú odviezť. Jednoducho dvojkolesový tátoš slúži ako prostriedok na rýchly presun, rodinná limuzína i dodávka. V Hanoji ich je dva a pol milióna, v Hočiminovom Meste (niekdajšom Saigone) päť.

Inou kategóriou sú automobily. V oboch veľkomestách môžete vidieť všetky značky. Ale kto má vo Vietname na štyri kolesá, na Slovensku by mal možno na dvanásť. Štát totiž reguluje počet vozidiel vysokými sadzbami spotrebnej dane. Ak niekto zdvihne zrak trošku vyššie, šokuje ho elektrické vedenie. Spleť drôtov často presahuje aj hrúbku tela priemerného Európana (teda osoby s miernou nadváhou), musí uchvátiť každého. Je to neopakovateľný pohľad a človeku nedá nemyslieť na šikovnosť ľudí, ktorí ich naťahali, um toho (ak vôbec existuje), kto sa v tom vyzná, a motiváciu toho, kto to povolil. Skúsenému obchodníkovi by však srdce zaplesalo. Veď kto by sa nechcel podieľať na projekte, keď sa budú tieto vedenia presúvať do zeme aspoň v jednom okresnom meste. To bude biznis desaťročia.