Víno v stopkových čašiach, ovocná liehovina v tulipánoch a nealko v čistom hladkom pohári. Len pivo sa považovalo za masový nápoj, ktorý za pekné servírovanie nestojí.
Odjakživa sa u nás hľadelo na pivo ako na ľudový nápoj. Aj v ohmatanom „krígli“ spláchlo smäd, drinu, nudu, pokrivkávala výrobná čistota i technológie. To sa však úplne zmenilo, ale rozmanitosť lokálnych značiek sa zliala do europiva. Piť sa to dá, výrobcovia i hostinskí si presadili kultúru jeho podávania. Údel nápoja sa však nezmenil – spláchnuť smäd, nudu, drinu. Pritom pivo je tisícorakým nápojom. Pradávni Akkadovia, Babylončania i Asýrčania ho varili z jačmeňa, pšenice aj prosa, starí Slovania zase z raže a ovsa. V Ázii mu dala inú chuť ryža, Amerika ho preinačila kukuricou a cukrovou trstinou. V Gálii ho prichutili rascou a stredoamerickí Indiáni aloou a javorovým sirupom. A vôbec netušili, že by ich labužníci velebili ako gurmánske pivá. Popíjajú sa ako rarita a patria do trendovej regionálnej gastronómie spolu s miestnymi jedlami a obyčajami. Turisti a kulinári si z nich urobili samostatný koníček a cestovateľský cieľ. Putujú za grilovanými rebierkami s konopným pivom (reštaurácia Siebenstern vo Viedni), palacinkami s marmeládami z rôznych druhov piva (Pivovarský dům Praha) či kolenovým perkeltom na vlastnom ďumbierovom pive do rožňavskej reštaurácie Kaltenecker. Stále je čo ochutnávať a spoznávať, veď len pivných kategórií pozná Európa päťdesiat a v rámci nich sa varia stále novšie druhy a v duchu súčasných trendov prírodné, nepasterizované, bez konzervačných látok.
