Filipínsky sen

Toto nie je západný vorkoholik, ktorý trpí, že stráca čas, aj keď ho zušľachťujú na pedikúre v prízemí amerického bizniscentra. S časom bojujú niektorí už aj na Filipínach, v krajine večne vysmiatych ľudí, kde nepoznajú stres a infarkty. Ani na krok bez laptopu platí aj pod palmami na ostrovčeku Boracay, kam sa chodí vypnúť.

Laptop na kolenách možno vyrobili v jeho krajine. Alebo aspoň komponenty. Svetoví producenti radi premiestňujú výrobu do krajín s nižšími mzdami. Aj na Filipíny, kde potešia aj nenáročné montážne práce pre šikovné ruky. Niekoľkoposchodové haly vo viacerých mestách ukrývajú výrobne, montážne linky komponentov pre elektroniku, ale i celé počítače, laptopy, televízory, fotoaparáty. Stovky ľudí na jedinom poschodí. A nad poschodím s elektronikou sú pokojne zasa napríklad stovky šijacích strojov, krajčírska dielňa pre americké reťazce či producent niekoľkých svetových značiek športovej obuvi. Šokujúci cvrkot. Za dvesto až dvestopäťdesiat dolárov mesačne. Ľudia odtiaľ však po šichte vychádzajú usmiati, lebo tak si zvykli a nič ich zvyčajne nedokáže rozhodiť. Najprv bežia konečne na WC a potom vyťahujú z vrecka mobily. Hľadajú, kto im čo odkazuje esemeskou a chcú dať vedieť aj o sebe. Mobilní operátori tvrdia, že Filipíny sú najzaesemeskovanejšou krajinou. Denne ich v štáte s 85 miliónmi obyvateľov posielajú dobrých dvesto miliónov. Dve, tri na hlavu, aj na batoľa či starca. Nuž čo, keď im operátori nadbiehajú zmluvami, v ktorých je aj niekoľko stovák SMS úplne zadarmo a ďalších päťdesiat až sto v prepočte za jediné euro. Niektoré sú ešte lacnejšie, operátorom sa to však vyplatí.