V chladničke autobusu je už málo pitnej vody, nuž zastavujeme v akejsi dedine na diaľnici indického typu, lemovanej prízemnými domcami s obchodíkmi. Preskakujeme priekopu s odpadkami banánových šúp a zeleniny, na ktorých sa pasú chudučké posvätné kravy. Keď nákup uložíme medzi ľad, pýtam sa, ako sa dedina volá. Dozvedám sa, že Gurgaon, a nie je to dedina, ale mesto s 1,2 milióna duší, jeden zo satelitov hlavného mesta Dillí. Aj taká je India.
Ale predsa je to len dedina, lebo názov v preklade znamená Dedina duchovných učiteľov. Jej web však dodáva, že je to aj kybernetické mesto s producentmi elektroniky, softvéru a strojárskymi firmami. Počas jazdy vyzerám na obe strany, ale Európanovi nič z barakov nepripomína školiace strediská a školy. V Indii si na také kontrasty treba zvyknúť. V uličkách starého Dillí, kam cudzinec sotvakedy zamieri, sa zastavil čas možno ešte v devätnástom storočí. Plus štyridsať v tieni, remeselníci, obchodníci, na každých päťdesiat metrov jeden predavač propán-butánových bômb. Aj takto žije z minizárobku v pokoji chudobný Ind.
