Už je to šesť rokov, čo som sa s manželkou usadil v známej mexickej turistickej oblasti okolo mesta Cancún. Táto krajina sa už stala mojím druhým domovom. Manželka Montserrat je totiž Mexičanka a spoznal som ju počas mojej šesťmesačnej práce na veľkej výletnej lodi Legend of the Seas. O pol roka sme mali na miestnom úrade vo Vajnoroch svadbu.
Bolo to 1. mája 2004, v deň vstupu Slovenska do Európskej únie. Kapela na námestí vo Vajnoroch, odkiaľ pochádzam, nám hrala počas celého obradu, takže sme museli vždy počkať, až keď dohrá slohu a potom pokračovať v obrade. Na Slovensku sme žili pol roka, kým sme nedostali správu o smrti manželkinho mladšieho brata. Potom sme odcestovali do Mexika a usadili sa tam. Počas šieštich rokov som spoznal mentalitu Mexičanov, zvyky, ich súdržnosť, neuveriteľnú hrdosť, že sú Mexičania. Pre Európanov z miest plných stresu a potreby demonštrovať materiálne bohatstvo je občas zložité pochopiť mexickú benevolentnosť k času a životný štýl. Navyše, ak sa zvyky, kultúra, nárečie, kuchyňa, farba pleti, ale aj fauna a flóra menia od severu na juh a od východu na západ. Napríklad v San Luis Potosi v strede Mexika, odkiaľ je manželka, stretnete vyšších ľudí so svetlejšou pleťou. Na juhu a najmä v oblasti Cancúnu je mayské obyvateľstvo nízkeho vzrastu a tmavej pleti.
