Žijeme v dobe, ktorá nepozná hranice pre termín dosť
Už Sokrates pred viac ako dvetisícpäťsto rokmi vyzýval Aténčanov, aby nemysleli len na svoje majetky a postavenie, ale starali sa najskôr a predovšetkým o zvelebovanie ducha. Známa je aj historka, keď na párty istého miliardára povedal jeden z hostí kolegovi a kamarátovi Josephovi Hellerovi, že ich hostiteľ, manažér hedžového fondu, zarobil za jediný deň viac peňazí, ako J. Heller za svetoznámy román Hlava XXII od jeho prvého vydania. Spisovateľ mu na to odpovedal: „To je možné, ale ja mám niečo, čo on nikdy mať nebude… Viem, kedy mám dosť.“ Fakt je, že žijeme v dobe, ktorá, ako sa zdá, nepozná hranice pre termín dosť. Manažéri spoločností, dokonca aj krachujúcich, inkasujú astronomické bonusy a kompenzácie, manažéri hedžových fondov sa tešia z miliardových odmien. Tieto výstrednosti nie sú len do očí bijúcimi príkladmi nevkusných výstrelkov, ktoré zaplavili finančný systém a urýchlili krízu, ale siahajú oveľa ďalej za finančné trhy. Keby o tom písal nejaký aktivista či filozof, (bohatý) čitateľ by to mohol vnímať ako prejav závisti. Keď však o tom píše človek, ktorý založil známu finančnú spoločnosť, magazín Fortune ho označil za jedného zo štyroch „investičných gigantov Ameriky“ a magazín Time ho v roku 2004 zaradil medzi sto najmocnejších a najvplyvnejších osobností planéty, úvahy o závisti musia ísť bokom. John C. Bogle vie, o čom píše, lebo sa s tým stretával celý život a pritom, ako tvrdia iní, tomu nepodľahol.