Pred 20-tisíc rokmi vrcholila ľadová doba, ale jej ústup pred zhruba 13-tisíc rokmi prerušilo výrazné vyše tisícročné ochladenie severnej pologule. Toto obdobie odborníci označujú ako mladší dryas podľa bielej arktickej kvetiny dryádky osemlupienkovej, ktorá rastie pri ľadovcoch a vtedy sa rozšírila na juh. Akoby sa vrátila ľadová doba. Ochladenie počas mladšieho dryasu však nebolo globálne, pretože na juhu otepľovanie pokračovalo. Pochopenie tohto javu nám pomáha si uvedomiť, ako sa Zem definitívne dostala z ľadovej doby a prináša nám aj poznatky užitočné pre súčasnosť. O vysvetlenie sa v časopise Nature pokúsil Michael Kaplan z Kolumbijskej univerzity v New Yorku. Jeho tím získal nové cenné údaje z Nového Zélandu. Ukázali, že počas severného mladšieho dryasu sa otepľovalo aj v krajine kiviov. Toto paralelné otepľovanie popri Antarktíde prebiehalo na veľkej časti južnej pologule. Na Novom Zélande totiž v tom čase ustúpili horské ľadovce.
Otepľovanie južnej pologule pred 13-tisíc rokmi sa časovo zhodovalo so stúpaním obsahu oxidu uhličitého v ovzduší. Súbežný úbytok novozélandských ľadovcov viac ako o polovicu dokladá účinky zosilnenia skleníkového efektu, v dôsledku ktorého sa tam oteplilo až o jeden stupeň Celzia. Najpresnejšiu rekonštrukciu dobovej klímy na Novom Zélande umožnil ľadovec v Írovej panve na Južnom ostrove. Vedci zmerali obsah izotopu berýlium 10, ktorý vzniká účinkom kozmických lúčov a zachoval sa v obnažených morénach po ústupe ľadovca. Ľadovú dobu pred približne 20-tisíc rokmi ukončila zmena orientácie Zeme oproti Slnku. Tá viedla k topeniu ľadových masívov severnej pologule. Prísun sladkej vody do severného Atlantiku oslabil Golfský prúd, čo spôsobil mladší dryas, v Grónsku sa ochladilo až o 15 stupňov Celzia. Údaje z Nového Zélandu svedčia buď o zmene vetrov, ktorá posunula teplý vzduch i vodu na juh a podporila uvoľňovanie oxidu uhličitého z oceánskych hlbín do ovzdušia, alebo o zmene oceánskych prúdov.
