Za drôteným pletivom sú tri kozy, v humne proti votrelcovi z Profitu gága dvadsať husí a rozpŕchnu sa sliepky. Za plotom má humno. Nad hlavou sa mu na verande sušia feferónky a štyridsiatnik Denis Sklepić po pozdrave „dobro došli“, prejde na angličtinu. Po tretej vete sa ospravedlní, že mu to nejde bohvieako, lebo na gazdovstve nie je čas na jazyky.
Usmievavý muž v dedinke Karanac v Osijecko-baranskej župe (asi tridsať kilometrov od Osijeku) na severovýchode Chorvátska pokrúti hlavou. Nie je hotelierom, je sedliakom, hoci okrem gazdovstva zvláda so svojou manželkou Gordanou aj penziónik. Jeho predkovia tam začali hospodáriť od roku 1897, v roku 1910 postavili bývanie a on to pomaly zveľaďuje. Zadnú časť typického južanského pridunajského panónskeho domu nechal tak, ako stála, nevybetónoval, nevycestičkoval jemným štrkom.
Nijaké moderné ploty, ale zelený koridor, dvor bez zámkovej dlažby a nechal tam ako kedysi staré tehly a dlažobné kocky. Zrušil však maštale a skladiská úrody a prerobil ich na šesť dvojposteľových izbičiek a jednu veľkú rodinnú štvorposteľovú. Omietky sú vybielené vápnom, na ňom sú navaľčekované staré vzory, postele sú z hrubého masívneho dubového dreva s vyrezávaným srdiečkom pri každej hlave, obliečky aké kedysi šili na vidieku staré mamy, na drevenej zemi sú staré koberce tkané z handričiek. Po okolí sa mu podarilo pozháňať staré stolice, zrkadlá, poličky, truhlice, komody a skrine. Moderna – sprchovací kút a toaleta – je za starodávnymi dverami. Oficiálne autochtónne sedliacko-turistické hospodárstvo, čiže medzi ľuďmi z veľkomiest čoraz populárnejšie dovolenkové ubytovanie na sedliackom dvore.
