Mihai Pansaru prišiel z Rumunska a zomrel v Austrálii v roku 1984. Jeho meno je určite niekde na náhrobnom kameni. Je však aj na tabuľke pri vstupe na visutý most nad údolím medzi stromami dažďového pralesa Gondwana. Tabuľka hovorí, že otec troch detí s láskou adoptoval aj kus tejto divočiny.
Úchvatný zdrevenený balet stromov a lián, ich prelínanie, uhýbanie a prerastanie v zápase o miesto pod zamračeným nebom. Kmene i obnažené korene stromov vytvorili bizarné súsošia, aby sa dostali popri skalách alebo ponad ne. V najväčšom austrálskom subtropickom dažďovom pralese sú stovky druhov stromov, kríkov a rastlín, orchidey i paprade rastúce na stromoch. Často unikáty alebo ohrozené druhy, ktoré treba chrániť pred vyhynutím. Úzke cestičky medzi nimi sa kľukatia, aby človek nenarušil podobu, ktorú si počas stáročia na prežitie tvorila príroda. Aby to človek uvidel a nohou nepoškodzoval, postavili nad najstrmšími svahmi medzi korunami stromov až pätnásť metrov nad terénom deväť mostov. Je to spolu 180 metrov dlhý visutý drevený chodník s dvoma rozhľadňami. Masívne fošne na moste majú kovové štítky s menami tých, ktorí dákou sumou prispeli na sprístupnenie tejto časti sveta, zapísanej v zozname svetového a kultúrneho dedičstva UNESCO. Výška daru za „adopciu“ sa neuvádza, na tomto kontinente to nie je zvykom.
Pri vstupe do dažďovej časti Lamingtonského národného parku nik nevyberá vstupné. Občas sú iba tabuľky s oznamom, že spokojný hosť môže vložiť dobrovoľnú sumu do kasičiek popri ceste. Sú nenápadné, síce kovové, ale nie kvôli zlodejom. Chránia peniaze pred sústavným mrholením v dažďovom pralese. Hoci neďaleké pobrežie sa pred 189 rokmi začalo kolonizovať ako veľká britská trestanecká kolónia, potomkom niekdajších zlodejov nenapadne kasičku v pralese vykradnúť. Slovák sa v duchu pýta, aký osud by malo niečo také u nás. Potom sa však uspokojí, asi by sa veľmi nevykrádali, lebo sotvakto by tam dačo vhodil.
