Článok pokračuje pod video reklamou
Na priečelí budovy je výrazný nápis Smaltovňa a vodomerný znak. V Holíči, mestečku na slovensko-moravskej hranici, povodeň nepamätajú. Meradlo na veľkú vodu sa tu stalo reklamou. Nie na potopu. Vyrábajú tu smaltované vodomerné znaky a všeličo iné.
Miroslav Mišík nie je pamätník, ktorý technológiu smaltovania používa z nostalgie. Ale ani nepripúšťa, že moderné postupy dokážu ponúknuť rovnaké výrobky, s rovnakými úžitkovými vlastnosťami rýchlejšie, lacnejšie. „Smalt je dodnes nenahraditeľný, jeho čaro, sila a užitočnosť pramení z toho, že je to sklovina. Veľa sa dá urobiť aj s rôznymi farbami, ale výsledok je viditeľne iný. Keď už pre nič iné, tak preto, že kým farby sa vypaľujú pri dvesto stupňoch Celzia, tak sklovina potrebuje osemsto stupňov a má neporovnateľne vyššiu životnosť,“ hovorí.
„Krátko po roku 1989 bolo jedno obdobie, keď sa zdalo, že sme dosmaltovali. Všetko, čo bolo za komunistov, bolo zrazu zlé. Na trh prišli plastové tabuľky, ale okúzlenie z nich rýchlo opadlo. Smaltovaná tabuľa je zhruba šesťkrát drahšia ako umelohmotná, ale životnosťou sú tieto výrobky neporovnateľné,“ upozorňuje M. Mišík. Kým označenie ulice z plastu vydrží tri roky, smaltovaná tabuľa tam ostane navždy. Kým ju niekto mechanicky nepoškodí alebo neukradne, tak visí a informuje. Stálosť farieb je rovnaká ako stálosť farieb skla. Na všetkých elektrických stĺpoch musia byť výstražné štítky, energetici vedia, že plastová tabuľka po troch rokoch odpadne. Vedia, že okamžitá úspora sa môže v krátkom čase zmeniť na permanentnú stratu.
