Keď som sa pripravovala napísať materiál o momentálne populárnom spôsobe výberu zamestnancov, nevedela som, do čoho sa púšťam. Veľký boom takzvaných hodnotiacich a rozvojových centier totiž spôsobil, že ich má v ponuke takmer každá personálna agentúra a poradenská spoločnosť.
Pojem hodnotiace a rozvojové centrum pochádza z anglického assessment and development center (AC/DC, ale nie to rockové J ). Tento názov vo mne evokoval špeciálnu miestnosť, kam prídu uchádzači o prácu a spoza zrkadlového skla ich pozorujú špecialisti, podobne ako pri vypočúvaní podozrivého. Predstava, že ľudia dostanú za úlohu kresliť, skladať, vypĺňať IQ testy, vyvinú na nich psychický nátlak, aby ich vystavili stresu a sledujú ich správanie, sa mi zdala reálna. A na konci dostanú tí silní prácu a ostatní roztrasene odchádzajú domov s podlomeným psychickým zdravím, čím sa opäť potvrdí zákon džungle.
Prečo som mala takúto predstavu? Všetky informácie, ktoré sa dajú nájsť na internete, sú síce krásne zoštylizované, ale priveľmi všeobecné. Pri komunikácii s poradenskými spoločnosťami, ktorých pracovníci ma vypočúvajú, na čo to potrebujem, mám pocit, že odhaľujem niečo zakázané. V lepšom prípade tajné. Nakoniec nachádzam zopár lastovičiek ochotných prehovoriť. Dozvedám sa, že spoločnosti a agentúry používajúce takzvanú metódu hodnotiacich a rozvojových centier (HRC) sa vyjadrujú obozretne v strachu, že prezradia postupy, úlohy či zadania a najmä, že uchádzači budú na modelové situácie viac pripravení. Druhým dôvodom je, že „každý“ to robí inak a z konfrontácie s ostatnými by nemusel vyjsť dobre.
