Rovnako ako na cestách, ale aj v medziľudskej komunikácii existuje niečo, čo chápeme aj ako „bezpečnú vzdialenosť“. Preto sa v preplnenom autobuse a výťahu cítime dosť nepríjemne. Okolo tela máme osobný priestor, kam dobrovoľne vpúšťame len najbližšie a srdcu najmilšie osoby. Ak nám cudzí človek tieto hranice naruší, automaticky sa spustí alarm nepríjemných pocitov. Reflexívne sa snažíme ustúpiť, aj keď racionálne vieme, že nie sme v ohrození.
Experimentálne sa potvrdilo, že obyvatelia severnejších častí Európy a Američania majú osobný priestor o niečo väčší (zhruba 60 centimetrov do strán, 70 centimetrov pred tvárou a 40 centimetrov za chrbtom) než familiárnejší a vznetlivejší Juhoeurópania. Výskumom tohto fenoménu sa psychológovia zaoberajú už takmer polstoročie. Nedávno im prišli na pomoc neurobiológovia zo známeho amerického Caltechu (Kalifornský technologický inštitút). Zistili, že za našu snahu udržiavať si v priestore dostatočné odstupy zodpovedá amygdala, párové mozgové centrum, ktoré sa nachádza v oblasti spánkových lalokov. Pomáha nám učiť sa z udalostí, ktoré v nás vyvolali emócie, teda získavať emocionálne podfarbené skúsenosti.