Digitálny fotoaparát umožňuje, aby fotograf čo najskôr, najradšej na mieste skontroloval, čo nasnímal. Keď sa preklikal k onej fotke, Yuri Dojc usúdil, že ju nafotil technicky zle a vzácny okamih pred kamerou navždy uletel dostratena. Predsa však fotografiu pred troma rokmi nedilitoval, lebo zbadal jej silu. Vlani v októbri získala snímka zlatú medailu v prvej internetovej fotosúťaži International Orange Photo Festival v Číne.
Mimo plánu sa ocitol bez šiestich kanadských kolegov v múzeu genocídy v stredoafrickom štátiku Rwanda, malom ako polovica Slovenska. Sprevádzala ho smutná žena, držala za ruku a hladila, ako by potrebovala takýto bezprostredný ľudský kontakt. Ticho po francúzsky hovorila, že stratila celú rodinu a teraz sprevádza múzeom krutosti v krajine, kde podľa knihy jeho fotografií nastalo totálne zatmenie rozumu.
Nie je celkom jasné, kto dal 6. apríla 1994 pred pristátím zostreliť lietadlo s rwandským prezidentom, pochádzajúcim z majoritného kmeňa Hutuov. Potom sa rozpútalo stodňové besnenie. Doplatilo naň životmi možno pol milióna, možno osemstotisíc, možno aj milión ľudí. Len zato, že patrili k menšinovému kmeňu Tutsiov či k umierneným Hutuom. Krajina prišla vari o každého desiateho obyvateľa, ktorý nestihol či nevládal utiecť do zahraničia. „Polovojenské skupiny Hutuov strieľali, vešali, pochovávali zaživa, rozsekávali mačetami, zabíjali palicami,“ píše sa v kapitole knihy Pokušenie, ktorá vyšla k bratislavskej výstave prierezu Dojcovou tvorbou a priniesla aj jeho snímky z Rwandy.
