Článok pokračuje pod video reklamou
Rok od úspešnej výstavy Galandovci – legendy slovenskej moderny, ktorá približovala tvorbu z rokov 1957 až 1968, predstavuje niekdajší československý tenista, tréner, fanatický zberateľ a pokorný ctiteľ umenia, výstavný manažér Jan Kukal pokračovanie ich diela v rokoch 1969 až 1989. Osem priateľov-rovesníkov s rozličnými povahami, spolužiakov, talentovaných maliarov a sochárov sa v roku 1957 spoločnou výstavou v Žiline ohlásilo ako nová umelecká skupina. „Spojilo ich rebelantstvo proti dogmám socialistického realizmu, fenomén ľudovosti a obdiv k nerešpektovaným – Ľudovítovi Fullovi, Mikulášovi Galandovi, Milošovi Bazovskému a Cypriánovi Majerníkovi,“ tak ich chápe J. Kukal. V šesťdesiatych rokoch v čase krehnutia totalitného režimu sa zoznamovali s európskou modernou a postupne si vytvorili vlastný výrazný podmanivý štýl.
Kým vlaňajšia výstava v Mirbachovom paláci Mestskej galérie v Bratislave ich ukázala ako skupinu, ktorej dielo patrí k rodinnému striebru slovenskej výtvarnej moderny, súčasná výstava (potrvá do 3. apríla) mapuje ich tvorbu za normalizácie. V roku 1972 ich zborník Za socialistické umenie ostro skritizoval. Národný umelec Ján Kulich, ktorý sa dnes tak hlási k slovenskosti a tradíciám, ich označil za zradcov. Umelci skutočne národní boli vyhodení zo zväzu výtvarníkov, hnaní do súkromnej emigrácie v ich ateliéroch, nesmeli vystavovať. Skupina sa rozpadla a jeden sa zlomil – za možnosť zostať v zväze výtvarníkov sa od druhov dištancoval.
