Učiteľ biológie postavil uprostred triedy stan, obyčajný veľký turistický stan. Predstava, že žiak sa na 45 minút stane obsahom močového mechúra, nie je nijako príťažlivá. Učiteľ vošiel za komparzom, ktorý sa bavil očividne viac ako v lavici s rukami za chrbtom. Vyučovacia hodina môže byť aj zábavná.
Deti sa na chvíľu stali „učebnými“ pomôckami, aby pochopili, ako je to s vylučovacím ústrojenstvom. Jedny „pracovali“ na vstupe, druhé sa starali o vzťahy vnútri, reguláciu teploty a kyslosti, zvyšok obsluhoval vypúšťací ventil. Takmer s istotou si deti nepomýlia močový mechúr so slepým črevom.
Situácia, že študenti a deti sa v škole bavia, nie je celkom bežná. Kto má doma stredoškolského pubertiaka, tak vie, že v škole sa nestalo „nííííííč“ a pre označenie prostredia majú zo slušných slov malý výber, najčastejšie je to „hroooznééé“. Pre študenta je dôležité, v akom prostredí sa učí, ale najmä čo sa učí. A ešte dôležitejšie je, kto to učí. Osobnosť učiteľa je pre pedagogickú vedu zrejme najdôležitejšia. Nie je v tom sama.
