Ozbrojený vojak pod tabuľou s informáciami o čistote vzduchu v centre Tunisu na mňa nereagoval. Po piatich minútach prišiel od budovy ministerstva vnútra územčistý plukovník, ospravedlňujúco zdvihol dlane a k skupinke fotografujúcich cudzincov mierne prehovoril: „Plís, nou fotó, plís.“ Pred pol rokom by nás dal zavrieť. Aj to je zmena, ktorú priniesla veľká tuniská januárová revolúcia, ktorú si ľudia nazvali jazmínovou.
Pred pár rokmi turistov sledovali policajti aj na rozvalinách slávneho starovekého Kartága. Aby niekto nezamieril kameru voľakde do údolia, na vily, rezidencie najmocnejších Tunisanov, o ktorých nik nemal vedieť, kde sú a ako vyzerajú. Teraz na ne sprievodcovia ukazujú s radosťou. Atrakciou pre kamery zahraničných turistov je námestie pred ministerstvom vnútra, kde sa vlani v decembri začala masová revolta. Ministerstvo je ešte aj na jar obohnané balíkmi z ostnatých drôtov a pred ním hliadkuje niekoľko obrnených transportérov i vojaci so samopalmi.
V celách v podzemí sú dva tucty príslušníkov rozvetveného rodinného klanu bývalého prezidenta Zína al-Ábidína bin Alího a jeho podnikavej manželky Lajly. Na rozsudok však čakajú samé malé ryby. „Vrchnosť“ ušla. Prezident chcel ísť za sumou tri a pol miliardy eur, ktorú si pre seba ulial do francúzskej istoty. Lietadlo Francúzi odmietli prijať, nuž nabralo kurz na Saudskú Arábiu. Brat prvej dámy odletel do Kanady a pohraničných policajtov pozdravil kanadským pasom. Má aj tamojšie občianstvo a je tam skutočne za vodou, keďže systematicky prelieval za Atlantik, čo sa dalo.
