Lobing pritom nie je činnosť s negatívnym nábojom. Ak má verejná mienka pre lobing nelichotivé hodnotenie, môžu si za to lobisti z väčšej časti sami. Spájanie lobingu s korupciou nie je namieste. V okamihu, keď niekto ponúkne protihodnotu, protislužbu, nemôže byť o lobingu ani reč. Dokonca ani vtedy, ak sa korupcia za lobing vydáva. Za zlé renomé lobistov vraj môžu médiá – povedala jedna pracovníčka agentúry, ktorá lobing ponúka ako službu. Médiá majú na svedomí mnohé, pravdepodobne sa podieľali na všetkom zlom v dejinách ľudstva. Predchádzajúca veta je irónia, lebo aj lobisti, ktorí si nezaslúžia označenie lobisti, vedia, že nástroje, ktoré používajú majú s lobingom len málo spoločné.
Encyklopédia Wikipédia opisuje lobing alebo lobovanie (z anglického lobbying) ako proces ovplyvňovania zákonodarcov, ministrov a iných štátnych úradníkov, prípadne hospodárskych subjektov, záujmovými/nátlakovými skupinami presadzujúcimi spoločný záujem s cieľom dosiahnuť nejaké rozhodnutie/čin. K základným prvkom lobingu patrí zhromažďovanie informácií o navrhovaných zákonoch a následná príprava dopadových analýz, monitorovanie vývoja či spolupráca s partnermi, ktorí obhajujú podobné záujmy.
Najčastejšie sa za lobistu považuje profe- sionál, ktorý nehovorí vo svojom mene, ale zastupuje záujmy svojich klientov. Lobing je rozvinutý najmä v anglosaskom politickom prostredí. Hovorí sa, že existujú dve skutočné centrá lobingu – Washington a Brusel. V obidvoch je niekoľko tisíc lobistov a veľa lobistických firiem.