Slovensko aj Maďarsko majú v zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO dve rázovité dedinky, ktorých obišla industrializácia a skvosty vidieckej ľudovej architektúry sa uchovali v pôvodnej podobe. Kto pozná Vlkolínec, môže ho počas víkendového výletu trochu porovnávať s maďarskou dedinkou Hollókő v Novohradskej župe zhruba sto kilometrov severovýchodne od Budapešti. Majú rozdielnu históriu, ale rovnako ako Vlkolínec aj táto obec nie je skanzenom. Leží medzi kopcami pohoria Cserhát, má štyri stovky obyvateľov, zväčša penzistov a v zozname UNESCO je stará časť obce s jednou hlavnou ulicou so 67 sedliackymi drevenicami, kostolíkom a hospodárskymi objektmi. Obklopujú ich lesy, pastviny, úzke políčka, ovocné sady aj vinohrady. Hoci to, čo tam dnes vidno, nesie podobu tradičnej dediny zo 17. a 18. storočia, väčšina domov bola postavená podľa starých postupov po roku 1909. Vtedy totiž obec podľahla viac ráz predtým ničivému požiaru. Ľudia si napriek úradnému zákazu z roku 1783 vytrvalo stavali namiesto kamenných domov drevenice bez základov iba na kameňoch, bez komínov, len s otvorenými ohniskami. Bolo zvykom stavať domy hneď pri ceste, s verandami a vyrezávaným zábradlím i podpornými stĺpmi. Vchádzalo sa priamo do kuchyne, príbytky mali zvyčajne tri miestnosti a špajzu so sýpkou. Ako sa rodiny rozrastali, stavali sa domy dozadu do svahu. V obci je miestne múzeum, múzeum starých bábik, stará pošta, dom tkáčov, dom rezbára Kelemena a pracoviská ďalších remeselníkov. A nad tým všetkým sa týči hrad s expozíciou zbraní z protitureckých vojen.