Za vznik obľúbeného sekaného bifteku zo surového mäsa vraj môžu ázijskí stepní kočovníci. Nosili pod sedlom kusisko hovädziny, ktorú neustále natriasanie za jazdy veľmi pomaličky, ale o to dôkladnejšie naklepalo. Takéto jedlo sa takmer v dnešnej podobe po prvý raz objavilo vo Francúzsku dvadsiatych rokov minulého storočia, kde ho však kulinársky teoretik August Escoffier nazval americkým biftekom. Nechýbal v ňom žĺtok, ako aj tatárska omáčka.
Už z toho je jasné, že tatársky biftek dávno cestoval naprieč zemeguľou. Belgičania ho neprestali nazývať americkým a obkladajú ho celonárodne zbožňovanými hranolčekmi. Nemci ho pripravujú z bravčoviny i cibule a bez vajíčka, Mexičania marinujú vo víne alebo v limetkovej šťave. V Nepále ho nazývajú kachila a používajú doň aj cesnak, fenikel a horčicový olej. Niekde ho kladú na hrianku, inde na ražný chlebík alebo do žemle, v niektorej krajine tradičnú sviečkovicu nahrádzajú jahňacinou a pridávajú kapary. V Kórei túto lahôdku (alebo podľa „protitábora“ odpornosť) volajú yukhoe, v Etiópii kitfo, v Čile crudos. V arabských končinách svoj kibbeh nayyeh pripravujú so pšeničným bulgurom. Takzvaný Tatarák je vo svete taký obľúbený, až sa stal symbolom jedál, ktoré sú surové či krátko uvarené a nasekané – tak sa vraví o tataráku z lososa či tuniaka, húb, zeleniny.