Článok pokračuje pod video reklamou
Slovák je mäsožravec. Ale nie celkom. Obchodníci tvrdia, že gastronomické vierovyznanie určuje peňaženka. Producenti potravín, aj pod tlakom obchodu, sa o ňu bijú cenami. Daniel Harušťák z Drietomy pri Trenčíne sa do cenového podliezania nehrnie, má však štrnásť zamestnancov a desaťtisíce konzumentov.
Technológ zo zahraničnej spoločnosti, ktorá sa na Slovensku chcela usadiť s potravinárskymi ingredienciami, priniesol pred jedenástimi rokmi jeho mame receptúru s otázkou, že keď už vyrábajú tofu, či by sa nedali aj na sójové párky. Veď už majú technológiu. Mladý Daniel, ktorý u mamy robil vodiča, sa opatrne opýtal, ako to bude chutiť. Povedali si však, že za pokus to stojí, ale obsah miešali po svojom. A nevyrobili párky, ale sójovú salámu. Na známeho mäsiara v Trenčíne sa obrátili, nech ochutná. Chutilo a hádal pomery hovädzieho, bravčového, spomenul aj kuracie mäso. Sója ho prekvapila, na skúšku si však objednal dvadsať štanglí. A ľudia ich rozchytali za dva dni. Mäsiar Harušťákovcom odporučil, aby do toho išli. Daniel sa zdráhal, ale manželka opakovala mäsiarove slová: treba skúsiť. Po troške skúšali a dnes má firma Daniel Harušťák – Sojaprodukt, spolu s jedným stredoslovenským výrobcom, na slovenskom trhu sójových výrobkov dominantné postavenie.
Novinka na tanieri. Príkladom mu bola mama. Tá tofu ochutnala vo Švajčiarsku u priateľov, ktorí tam emigrovali pred rokom 1989. „Ukázali jej ako na to, pomohli a ona v roku 1999 zasa ,nakopla‘ nás,“ hovorí statný tridsaťštyriročný muž, ktorý dnes s manželkou denne zásobuje Slovensko tonou sójových výrobkov. Pre časť produkcie našli odbyt aj v Maďarsku, Česku a Rakúsku.
