V hoteli manažovanom francúzskou celosvetovou sieťou Accor preskočil Ladislav Olcsváry po nočnom recepčnom ešte dve pozície v strednom manažmente. Potom mu budapeštianska stredoeurópska centrála ponúkla post zástupcu riaditeľa novootváraného hotela Ibis v bratislavskom podhradí. Aj keď v Budapešti vyštudoval vysokú školu i univerzitu a v maďarskom hlavnom meste žil, bol slovenským občanom a firma potrebovala človeka, ktorý pozná slovenské reálie. Keď sa jeho šéf po roku vrátil do Budapešti, riaditeľskú stoličku v Ibise ponúkli jemu. Vtedy mal len dvadsaťsedem rokov.
Neraz sa ho spýtali, či by on sám dal šancu takémuto mladému človeku, navyše, ak išlo o prvý hotel tejto siete na Slovensku. Zvyčajne však nerozhodne pokýval hlavou. „Sebe asi áno,“ zasmeje sa, ale súhlasí, že od firmy to skutočne bola odvaha. „Mladý muž to berie ako svoju životnú šancu, no je to aj veľká zodpovednosť a pre firmu riziko. Človek v tomto veku ešte nemá skúsenosti, aby rozoznal všetky možné nášľapné míny, ktoré síce prísť nemusia, ale môžu vybuchnúť,“ hodnotí s odstupom času rozhodnutie hotelovej spoločnosti i svoj súhlas.
Možno mu pomohla konzervatívna výchova, istá pokora z vidieckeho prostredia, kde každý každého pozná. Rovnako prispelo sebavedomie a chuť presadiť svoju osobnosť aj v čase, keď štýl určuje globalizácia. „Majitelia zo zahraničia však práve v takýchto časoch odmietajú pokorných, ktorí stoja ticho v rade, a chcú mať človeka s pridanou hodnotou,“ hovorí o svojej skúsenosti. K nej patrí aj to, že ak niekto čosi neovláda, prizná si to a prejaví chuť nedostatok čo najskôr odstrániť. „Machri“ netušia, ako rýchle im prekuknú široké ramená a prehnanú suverenitu.
