Pred viac ako rokom Profit uverejnil rozhovor s úspešným newyorským hotelierom slovenského pôvodu Henrym Kallanom. Stretnutie sa uskutočnilo počas februárovej Trend konferencie Horeca biznis 2010 v Žiline, kde bol H. Kallan jednou z hlavných hviezd. Ale iba jednou z dvoch – druhou bol jeho dlhoročný priateľ Peter Schultz, ktorý takisto podniká v hotelierstve, ale jeho podnikateľský i životný príbeh je hádam ešte zaujímavejší. Žije a investuje na západnom pobreží USA. (Rozhovor sme uverejnili v marcovom vydaní Profitu v roku 2010).
O vás sa toho na Slovensku na rozdiel od vášho priateľa Henryho Kallana veľa nevie.
Vyštudoval som právo, dva roky som pracoval v telovýchove, ale nechcel som tu žiť. Odišli sme takmer zároveň s hokejistom Václavom Nedomanským, ktorý je teraz mojím susedom a spolu chodievame behať. On odišiel v júli, ja 11. septembra, čo je z dnešného hľadiska zaujímavý dátum. Do Ameriky som sa dostal vo februári 1975, predtým sme boli v Rakúsku a chceli sme ísť do Švajčiarska. Mal som 26 rokov, manželka 24 a mali sme päťročné dieťa. Pravdupovediac, nevedeli sme, do čoho ideme.
Kde ste v Amerike začínali?
Dostali sme sa do Kalifornie. Všetko, čo som o nej vedel, bolo, že sú tam palmy a Disney. Prileteli sme v noci do New Yorku a hneď sme pokračovali ďalej. Keď sme leteli ponad Dallas, očarilo ma svetlo, ktoré tam bolo – v živote som niečo také nevidel. Pritom som chodil aj predtým po západnej Európe, ale toto boli úplne iné dimenzie. Prišli sme do Los Angeles a začínal som ako každý druhý prisťahovalec. Na Slovensku som bol právnik, tam som najprv upratoval, napríklad mäsiarstvá do tretej v noci. Potom som cez deň robil v úrade a v noci a cez víkendy pracoval v supermarketoch, niekedy to vyšlo na sedem dní v týždni a dvadsať hodín denne. Naučil som sa, čo je to robiť a musím povedať, že mi to neublížilo. Človek si začne vážiť veci, doma sme si tak nevážili hodnoty, ktoré sme mali.
Ako ste sa adaptovali?
V čase, keď sme prišli do Ameriky, sa uchytil takmer každý emigrant z vtedajšieho Československa, ktorý chcel pracovať, a všetci sú úspešní. Ak v Amerike niečo dosiahnete, ostatní vám povedia, že je to fantastické a že aj oni by to chceli dosiahnuť. To motivuje.
Išli ste znovu do školy?
Áno, vyštudoval som na diplomovaného daňového poradcu a urobil som si všetky kurzy, ktoré boli potrebné. Vtedy som bol exot, lebo emigranti z východnej Európy v tej brandži prakticky neexistovali. Takže som si mohol prácu vyberať. Vybral som si firmu Arthur Anderson, ktorá patrila medzi najväčšie na svete, a mal som v nej na starosti aj hospitality biznis, teda hotelierstvo. Medzi mojich klientov patrila aj rodina Hiltonovcov. V roku 1983 som dostal ponuku od jedného klienta, ktorému som robil dane, a odvtedy sme spoločníkmi. Zaoberáme sa najmä nehnuteľnosťami – obchodnými centrami, priemyselnými objektmi, postavili sme aj deväť hotelov. Developovali sme káblovú televíziu, importovali sme štyridsať lietadiel.
Čomu sa najviac venujete teraz?
Som prezident našej spoločnosti Beacon Group, robíme najmä development a manažment vlastných nehnuteľností. Jeden hotel ešte stále vlastníme, má 129 izieb. Je pri San Franciscu. Potom máme nákupné centrá a iné veci, pracujeme momentálne na 42 projektoch.
