Krajina rastie do výšky a celý horizont je pokrytý rozmanitými kopcami. Jeden z nich vyzerá ako obrovská piesková duna, ktorú niekto vzal a preniesol zo Sahary. Ďalší pre zmenu ako ostrý kamenný štít pokrytý snehom. Do starobylého mesta Chudžand na severe Tadžikistanu to z uzbeckých hraníc trvá len chvíľku. Rozhliadnem sa vôkol seba a na prvý pohľad mi je jasné, že sa mi tu bude páčiť.
Deväťdesiatsedem percent územia Tadžikistanu pokrývajú hory. Sú všade. Naľavo, napravo, vpredu i vzadu, akoby chceli človeka obkľúčiť a ukázať mu, kto krajine naozaj vládne. Zastavujeme sa pri hoteli, ktorý sme si vyhliadli ako jeden z tých lacnejších. Na prvý pohľad sme trochu zmätení, pretože výškou pripomína skôr európske hotely s niekoľkými hviezdičkami. Svoju slávu a najradostnejšie roky už má však dávno za sebou. Najkrajší na celom hoteli je výhľad. Mesto Chudžand, druhé najväčšie v krajine, sedí pod sivými kopcami a z druhej strany sa cez jemnú hmlu prebíjajú zasnežené vrcholky Turkestanského chrbta. Musíme si zameniť miestnu menu, tadžické somony. Ľudia nás nasmerujú do ulice, ktorou prechádza malý bazár. Zmenárne tu síce nie sú žiadne, ale jeden z obchodníkov vyberá starú kalkulačku a mení nám ich priamo u seba.
