Nepredstaviteľné? Pre mnohých určite. Existujú však ľudia a máte ich možno vo svojom okolí, ktorí nemajú doma televízor. Snažia sa žiť v prvom rade svoj život. To však neznamená, že sa nezaujímajú o nič iné. Len im prekáža informačná presýtenosť, stratili dôveru v pravdivosť informácií, možno sa im zdá, že dramatické a senzačné informácie tlačiace na emocionalizáciu obsahu nie sú dostatočne relevantné. Odmietajú automaticky a pasívne prijímať mediálne obsahy, nechcú mať klamnú ilúziu informovanosti.
Toxické správy. O tom, že nejako podobne to cítia viacerí, presviedča aj článok Adama Šebestu v časopise Skylink TV o švajčiarskom spisovateľovi Rolfovi Dobellim, ktorý sa rozhodol podstúpiť experiment „bez správ“, lebo ich považuje za toxické. Namiesto sledovania aktuálneho spravodajského diania začal viac čítať knihy a dlhé články. Švajčiar priznáva, že jediné, čoho sa obával, bola izolácia od spoločnosti, konverzácia s okolím –či bude mať o čom.
Vlastná štúdia. Spisovateľ prišiel na to, že ľudí núti okrem iných vecí pozerať správy pocit „konkurenčnej výhody“, teda keď budú informovaní, budú úspešnejší, bohatší, budú mať v spoločnosti o čom diskutovať. Za rok vraj človek musí spracovať desaťtisíc správ. Nie všetci, čo to urobia a sú v obraze, sú aj šťastní či úspešní. Koľké teda z tých všetkých podstatných správ sú skutočne dôležité a ovplyvnia ľudský život – zdravie, kariéru či rodinu?
