Keď na prelome milénií prišla do Kambodže, zostala v šoku. Domáci verili, že AIDS sa zbavia pohlavným stykom s pannou. Neskôr sa ocitla v dedine plnej ľudí pozitívnych na HIV. Pricestovali za šamanom, aby ich za päťdesiat dolárov opľul svojimi „zázračnými“ slinami. Niektorí prišli o všetko. Pre Denisu Augustínovú, spoluzakladateľku a operačnú riaditeľku slovenskej neziskovej organizácie Magna, deti v núdzi, to nebol ani zďaleka vrchol ľadovca.
Písal sa rok 2002, trinásť rokov po revolúcii. Dosť dlhý čas na to, aby aj na Slovensku, podobne ako všade v západnom svete, začali fungovať projekty humanitárnej pomoci pre rozvojové krajiny. Aspoň Denisa Augustínová si to vtedy myslela. Realita však bola iná. „Už počas štúdia som si hľadala prácu v treťom svete, ale ľudia boli po rokoch komunizmu naklonení myšlienke, že najprv treba pomôcť vlastným, až potom inde. Dosť ma to šokovalo,“ spomína s odstupom času.
Dnes, keď neziskový sektor praská vo švíkoch, sa zdá len ťažko uveriteľné, že v tom čase mladá dobrovoľníčka nepochodila. Denisa síce našla pobočky misií a dcéry medzinárodných organizácií, tie však nemali mandát na vysielanie pracovníkov do terénu. Postupne sa tak u nej zrodila myšlienka založenia neziskovej organizácie Magna, deti v núdzi. O niekoľko týždňov neskôr už sedela v lietadle.
