„Čo si to mám adoptovať?“ pýtam sa spolucestujúcich, lebo auto ide rýchlo na počet písmen v bilbordovom slogane. Až pri ďalšej tabuli smerom k mestečku Cessnock ktosi stihne prečítať, že adoptovať si v Austrálii možno cestu. Chamtivý Európan sa opýta, či si na adoptovanej ceste možno postaviť rampu a inkasovať. Nemá však nárok, nezarobí nič, ale možno sa narobí. Závisí od poriadkumilovnosti používateľov cesty. V Austrálii sa dejú aj iné zvláštne veci.
Ale jedna odmena predsa len príde. Úrad miestnej samosprávy môže popri ceste osadiť tabuľu, menšiu, skromnejšiu než reklamný bilbord. S nápisom, že tento úsek, kilometer či dva, si adoptovala napríklad rodina Fischerovcov. Adopcia zaväzuje rodinu, že vo voľnom čase vyjde s igelitkou v ruke zbierať popri ceste iné igelitové vrecká, obaly zo sendvičov alebo zemiačkov, prázdne plechovice od nealka, ktoré vyleteli z otvoreného okna auta. A ohorky z cigariet pri odpočívadlách. Cesty si môžu adoptovať aj firmy. Za to získajú na tabuliach bezplatnú reklamu.
Nie je to austrálsky výmysel. V roku 1980 s adopciami prišiel istý James Evans, inžinier z Výboru pre dopravu v Texase, keď videl ako z pick-upu pred ním vyletuje odpad na trávnik pri ceste. Zriadiť miestne firmy na upratovanie by bolo drahé, nuž prišiel s nápadom získať dobrovoľníkov, rozdať im reflexné vesty, vyškoliť z pravidiel pohybu chodca pri ceste a rozostavať pri ceste tabule, že úsek si adoptovali dobrí ľudia a vodiči k nim majú byť ohľaduplní. Nápad sa ujal v USA, Kanade, Japonsku, Portoriku, na Novom Zélande i v Austrálii. Tam, kde ľudia spontánne robia to, za čo nedostanú šesták, lebo chcú mať poriadok aj za hranicou svojho pozemku.
