Brit Michael Woodford mohol pokojne sedieť v šéfovskom kresle, reprezentovať navonok globálny charakter firmy Olympus Corporation a prenechávať kľúčové rozhodovania predsedovi správnej rady. A neotvárať trinástu komnatu. Alebo aspoň nehovoriť nahlas o tom, čo by v nej objavil. Porušenie nepísanej dohody ho stálo miesto. Vypukol škandál, ktorý otriasol Olymusom. Padali hlavy a z M. Woodforda sa stal obdivovaný obhajca pravdy i nenávidený cudzinec a štvanec.
OSUDNÉ ROZHODNUTIE. O funkciu výkonného šéfa prišiel po necelých dvoch týždňoch. Kládol dotieravé otázky o účtovných čachroch, angažoval audítorov zvonka, až si ho správna rada povolala „na koberec“. Po ôsmich minútach bolo po všetkom. Musel odovzdať firemné kreditné karty, oba mobily, počítače (bez vymazania súkromných údajov) a opustiť budovu. Do služobného apartmánu, ktorý bol nútený v krátkej lehote vypratať, sa už nesmel odviesť služobným vozidlom.
Päťdesiatjedenročný Angličan „hrýzol ruku svojho chlebodarcu“ústne i písomne. Rozčeril hladinu listami, v ktorých sa dožadoval vysvetlenia o neštandardných platbách a províziách. Keď si konečne vymohol schôdzku so všemocným šéfom správnej rady Cujošim Kikukawom, začali si ostatní vysokopostavení členovia umývať ruky. „Prečo som o tom (účtovníckych praktikách) nebol informovaný?“ pýtal sa M. Woodford sedemdesiatročného patriarchu firmy. „Ste priveľmi zaneprázdnený inými vecami,“ konštatoval sucho C. Kikukawa.