Podnikatelia sa už oddávna boja marketingových i výrobných krokov, ktoré šliapnu vedľa. Aj preto je veľa takých, čo idú s prúdom v duchu hesla, že ak sa to osvedčilo inde, osvedčí sa to aj nám. O to viac nadchnú priekopníci, ktorí sa neboja riskovať. Hoci aj Eugene Lapostolle, syn zakladateľa pálenice ovocných likérov v Neauphle-le-Château pri Paríži a neskôr aj jeho zať Louis Alexandre Marnier-Lapostolle. Do miesta svetovej jednotky nekatapultovalo jeho likér Grand Marnier iba použitie kvalitných destilátov, ktoré objavil v kraji Cognac a ktoré ho odlišujú od podobných likérov. Alebo spojenie s trpkými pomarančmi z Karibiku. Úspech priniesli predovšetkým protiprúdové marketingové ťahy – bacuľatá fľaša na rozdiel od vtedy tradičných hranatých a názov jeho produktu. Napriek tomu, že v móde vládli zdrobneniny, teda všetko dobré a milé bolo petit, Louis Alexander zvolil presný opak – slovko Grand. Tak sa definitívne zrodila dnešná podoba Grand Marnieru, ktorá nahradila pôvodný Curacao Marnier.
Aj koncom 19. storočia však platilo, že aj kvalite musí k úspechu pomôcť človek priamo z brandže spotreby. V tomto prípade išlo o Césara Ritza, ktorý nápoj predstavil v londýnskom Savoyi a neskôr vo svojom hoteli. Alebo o slávneho Augusta Escoffiera a jeho výmysel – dnes už národné francúzske palacinky crepi Suzette, flambované v likéri Grand Marnier.
Mimochodom, podľa predajnej štatistiky sa každé dve sekundy niekde vo svete otvára nová fľaša.