Článok pokračuje pod video reklamou
Rodičia vedia, že napriek snahe sa hranice detských izieb rozširujú v závislosti od veku dieťaťa, jeho záujmov a slabosti rodičov. V klasických domácnostiach sa na začiatku funkcia detskej izby interpretuje ako nevyhnutnosť pre zdravý vývoj jedinca. Všetci sú presvedčení, „že to naše maličké potrebuje pokoj a priestor, aby sa mohlo hrať“.
Homeworker, pionier Eduard, empiricky zisťoval reakcie detí v rôznych situáciách. Dospel k niekoľkým zásadným poznatkom, z ktorých niektoré sú veľmi špecifické, iné sa dajú zovšeobecniť. Platí napríklad, že v okamihu, ako príde do domácnosti dieťa, stane sa detskou izbou celý byt, a to bez ohľadu na veľkosť. Rodič má zo začiatku tendenciu považovať plyšové hračky v kúpeľni alebo model stíhačky v mikrovlnke za prejav abstrakcie myslenia a kypiacej tvorivosti.
Niektoré staré mamy si myslia, že je to obyčajný neporiadok a nedôslednosť rodičov, lebo im by sa niečo také nemohlo stať. Pravda, aj vnúčence vedia, že sa babky iba vystatujú, veď keď mali ony malé deti, tak mikrovlnky ani neboli. Problém nastane, ak do tejto situácie vstúpia aj nároky homeworkera na malý kúsok životného priestoru. Nemusí mať ambíciu umiestniť v obývacej izbe sústruh, stačí, aby z práce privliekol počítač a monitor. Potom ešte tlačiareň, pracovné kreslo, zopár kníh a dva, tri šanony voľne uložených listov papiera. Televízor ide na stenu.
