Nestáva sa často, aby dospelý povedal, že sa treba pýtať detí. Oveľa zriedkavejšie ešte je, ak to povie tréner, človek, od ktorého sa očakáva razancia povelov a jednoznačnosť názorov. Emil Miške, tenisový tréner, tvrdí, že sa treba pýtať podstatne viac, ako je v súčasnosti zvykom. A je jedno, či detí alebo špičkových zverencov. A nielen sa pýtať, ale aj naslúchať. Tento prístup chce ukázať aj rodičom športovcov.
Keď bol Emil Miške malý, určite netušil, akú dobrú vec mu dal otec do života. Malého aktívneho chlapca nechal robiť toľko športov, koľko ho bavilo. To však nebola tá dôležitá vec. Povedal mu, že ak chce niečo robiť poriadne, musí si vybrať jednu disciplínu, ktorou sa chce zaoberať profesionálne, a ostatné budú len doplnok. Múdra rada, ale ani to nebolo to najdôležitejšie. Nasledovalo to až potom – otec sa malého Emila spýtal, ktorý šport si vyberá. Že také samozrejmé? Ani nie.
DETI AKO INŠPIRÁCIA. Málokedy sa rodič spýta na názor vlastného dieťaťa. Dobrá pozorovacia skupinka na výskum sú detské ihriská. Rodičia sa detí spýtajú len to, či ich ratolesť nie je hladná, alebo jej nie je zima, inak po nich vykrikujú povely, čo majú a čo nemajú robiť, čo je správne a čo nesprávne. Tento prístup robí deti závislými od príkazov, od mantinelov, ktoré rodičia nastavia.
