Bankári a finančníci sú sorta ľudí, ktorá veľkú väčšinu svojho profesionálneho života obchoduje s niečím, čo nikdy nevidela a na čo si nikdy nesiahla. O to zanietenejšie sú schopní hovoriť a vytrvalo presviedčať seba samého, že vedia, „čo bude“. O to paradoxnejšie teda pôsobí informácia, že aukčná sieň Sotheby’s bola schopná vydražiť obraz nórskeho umelca Edvarda Muncha s názvom Výkrik za rekordnú cenu 119 922 500 dolárov.
Ide o výnimočnú dražbu – za cenu prevyšujúcu sto miliónov dolárov sa v minulosti predali len dve ďalšie umelecké diela. Ak si uvedomíme, že dielo E. Muncha je len 36 x 28,9 palca veľké (palec je zhruba 2,5 cm), za jediný štvorcový palec zaplatil onen neznámy investor viac ako 115-tisíc dolárov. Prečo to spomínam? Pre niektorých je človek schopný zaplatiť za plátno z roku 1895 viac ako dve miliardy českých korún čistý blázon. Trh s umením je však nepochybne odnožou trhu s reálnymi aktívami. Ilustruje totiž dilemu, ktorej dnes všetci investori čelia. Bude či nebude hyperinflácia?
Pri tej ostatnej z čias „Weimaru“ jedna marka z hodnoty 4,2 oproti americkému doláru klesla až na milión mariek za dolár. Zdá sa to byť absurdné. Mnohým však do smiechu vtedy nebolo. Ak by niečo podobné malo nastať teraz, Munchov Výkrik sa zdá byť čertovsky dobrá investícia. Vie tento bohatý neznámy investor niečo, čo nevieme my, alebo len na to jednoducho má?
