„Nie som boháčom, len tvrdo pracujem,“ hovorieva o sebe príslušník tretej generácie portugalských továrnikov Américo Amorim. Otec ho zapojil do práce už ako chlapca v nádeji, že z neho vyrastie správca rodinného podniku na spracovanie korku. Syn splnil a prekonal všetky otcove očakávania, keď sa vypracoval na najbohatšieho portugalského podnikateľa. V apríli 2012 prekvapil aj svoje dcéry, keď prevzal vedenie energetického obra Galp Energia a začal s ním hrať nadnárodnú extraligu.
Kríza, ktorá na jeseň 2008 zasiahla portugalskú ekonomiku, otriasla hodnotou majetku América Amorima. Zo siedmich miliárd dolárov v predkrízovom marci 2008 sa do marca 2009 prepadla na 3,3 miliardy. Dnes je na úrovni 4,4 miliardy. Américo dospel už takmer pred štvrťstoročím k poznatku, že len z výnosov rodinnej korkovej továrne nikdy nezbohatne. Postupne vstupoval do obchodovania s nehnuteľnosťami, do stavebníctva, textilného priemyslu, vinárstva, biopotravinárstva, energetiky, turistických služieb, telekomunikácií, finančných služieb a poisťovníctva. Keby sa nerozhýbal, ostal by provinčným korkovým producentom ako jeho otec a praotec. Nebola by to tragédia, pretože Amorimovci boli blahobytnou a váženou rodinou.
OD PIKY. Américov starý otec založil továrničku na spracovanie korku v roku 1870. Bolo to v mestečku Vila Nova de Gaia ležiacom na brehu rieky Douro, neďaleko prístavného mesta Porto, ktoré je známe výrobou a vývozom portského vína. Amorimovci vykupovali korok od plantážnikov z celej krajiny a zo susedného Španielska i severoafrického Maroka a Alžírska. Portugalské kráľovstvo bolo v tej dobe koloniálnou mocnosťou s čulým zahraničným obchodom. Portské víno, korková kôra a výrobky z nej tvorili významné položky vývozu štátu. Ťažba a spracovanie korku boli strategickými hospodárskymi odvetviami monarchie a príslušné podnikateľské kruhy požívali obchodné výsady.
