Ateliéry majú neopísateľnú atmosféru. Neprezrádzajú o umelcovi viac ako jeho obrazy, sú však miestom, kde sa dobre rozpráva. Stretnutie s maliarom Martinom Gerbocom nebolo iba o maľovaní, aj keď najmä o ňom. Potvrdila sa známa vec, doma nie je nikto prorokom.
Aké sú vaše maľby? Na prvý pohľad to nie sú obrázky z kalendára.
Ani ja ich neviem jednoznačne pomenovať. Robím realistické, figuratívne maľby, to je isté. Do nezobrazujúcich malieb sa pustiť nechcem. Predstavujem si totiž sto ľudí, z ktorých každý v takomto obraze vidí rozdielne veci, každý môže disponovať inou emóciou, inou kvalitou citu, každý si vytvorí inú interpretáciu. Tento princíp nemám rád. Som však, naopak, spokojný, lepšie povedané cítim, že obraz funguje až vtedy, keď sám disponuje priamou výpoveďou, teda jednoznačným zmyslom, ktorý už v sebe obsahuje aj odpovede na všetky potenciálne interpretácie. Keď teda divákovi určuje istú konkrétnu emóciu a výpoveď, ktoré nemôžu byť nahradené nijakou inou. Prácu maliara môžeme v takomto prípade nazvať povedzme syndrómom práce divadelného či filmového režiséra. Predstavme si, že sme v kine, ľudia sa pozerajú na obraz na plátne, v jednej chvíli sú sústredení len na jednu epiku. A režisér prostredníctvom istých postupov dokáže docieliť, aby všetci diváci mali istú konkrétnu emóciu naraz. To je princíp, ktorý mám rád, túto polohu uprednostňujem. Fungujúci obraz – zámerne nehovorím o maľbe, pretože pojem maľby je oproti pojmu obraz značne obmedzený – teda dokáže posunúť diváka až k tomu, že naplno zdieľa naprogramovanú, vopred definovanú emóciu, že je doslova v zajatí istého presne určeného okruhu emócií, narácie, dokonca interpretácií, o ktoré sú nútení deliť sa spolu s autorom. Je to dosť bizarná hra s divákom, pripúšťam. Ale stále je to len veľmi povrchné určenie toho, o čo by malo ísť mojím obrazom.
