Málokto vie, že v roku 1918 bola Skalica sídlom dočasnej vlády pre Slovensko, čiže fakticky slovenským hlavným mestom. Neskôr však mala vraj šťastie, že Skalica v roku 1960 prišla v novom administratívnom členení o okres, a preto už nemala nárok na novú socialistickú výstavbu, teda ani na bezhlavú likvidáciu pamiatok. Až na niekoľko zbytočných búračiek niekdajšie slobodné kráľovské mesto, mestečko remeselníkov i vinohradníkov neprišlo o čarovné historické jadro. Neskoršie rekonštrukčné práce aj s využitím eurofondov na fasádach i mnohých interiéroch vyzerajú citlivo. Dlažby, zeleň, staré i nové sochy vzhľad „pjekného mjesta“ len umocňujú. Aj preto sa v Skalici čoraz viac zastavujú turisti nielen zo Slovenska, ale aj z Česka a Rakúska. Sympatické je, že do pamiatok, ktoré spravuje mesto, je vstup voľný a v lete si napríklad v niekdajšom jezuitskom kostole, Spolkovom dome, ktorý projektoval v roku 1904 architekt Dušan Jurkovič, v Rotunde svätého Juraja z 11. storočia (na snímke) alebo Ledovni mohli ako snaživí sprievodcovia privyrábať školáci. Pätnásťročným mládencom i dievčatám to išlo výborne.
