Práve naopak. Jedna situácia na ilustráciu. Slečna, ktorá sebaisto tvrdila, že ovláda šesť jazykov, si najskôr získala moju úctu, ktorá neskôr pohasla. Angličtinu ako rodný jazyk pochopiteľne zvláda. Slovenčinu, v ktorej sa jej prihovárala matka, takisto. Rozumela aj češtine, ale rozdiely medzi slovami „stena“ a „zeď“ alebo „poštár“ a „listonoš“ jej unikali. Gramatika tiež. Pokiaľ išlo o ruštinu, list Oneginovi by nenapísala, bežné spoločenské frázy áno. Nie som španielčinárka, ale vypýtať si kávu s mliekom zvládnem. Obrazne povedané, moja známa si k nej dokáže vyžiadať ešte aj zákusok. A potom sa prehupne späť do angličtiny. Španielčine je podobná portugalčina, takže i tento jazyk zaradila do svojho port- fólia znalostí.
Tento krátky príbeh nemá znevážiť sebaistotu, ktorou moja známa disponuje. Kto jazyky, o ktorých ona tvrdí, že ich vie, neovláda, uverí a obdivuje. A pravdu sa možno nedozvie nikdy.
U Slovákov je to zväčša inak. Ak cudzí jazyk neovládajú slovom i písmom, obyčajne nevyhlasujú, že ho vedia. Sme len málo sebavedomí, alebo máme vrodenú mieru sebakritiky a za jej hranicu sa väčšina z nás neposunie?
