„Kanál sa pláva hlavou. Inak vás zlomí. Všetci, ktorí tam prichádzajú, sú fyzicky dobre pripravení. Ale to nestačí. Treba sa skoncentrovať a veriť si. Keď som vstupoval do vody v anglickom Doveri, mal som v hlave obrázky, ako vystupujem na druhý breh. Ani na minútu som si nepripustil neúspech,“ hovorí Ivan Gazdík, pokoriteľ legendárneho kanála La Manche, Gibraltáru i Zürišského jazera. K otužovaniu ho priviedla zvedavosť a náhoda. Ku špičkovým výkonom vytrvalosť, odhodlanie a pokora.
„V kanáli je tridsať prúdov, ktoré ovplyvňujú plavca. Najzradnejší je Golfský prúd. Silný a široký zhruba kilometer. Dostávate sa doň, keď už je francúzske pobrežie jasne vidno. Potrebujete ho prebiť. Unavený a spomalený. Plávate odušu, no prúd vás napriek tomu unáša. Je to strašný nápor na psychiku,“ spomína Ivan Gazdík, jeden z troch Slovákov, ktorí sólovo pokorili La Manche.
OSEMSTO OTÁČOK. Od chvíle, keď sa so sparing partnerom Lacom Pečenkom rozhodli zdolať Mont Everest diaľkových plavcov, uplynuli vyše dva roky náročných príprav. Od apríla do októbra trénoval I. Gazdík na otvorených vodných plochách. Naberal kondíciu i otužilosť, plával tri razy do týždňa po pätnásť kilometrov. V zime trénoval v bazéne. Ak si predstavíte samostatnú dráhu a ideálnu päťdesiatku, zadržte. Útočiskom mu bol šestnásť metrov dlhý bazén v Hoteli Sitno vo Vyhniach. „Občas som sa cítil ako na kolotoči. Pri stenách som sa otáčal osemsto i viackrát. Horšie však bolo, že som v 29- až 30-stupňovej vode strácal otužilosť,“ priznáva I. Gazdík. Najbližšie k dedine Brehy, kde žije s rodinou, sú plavárne v Žiari nad Hronom a v Leviciach. Platiť jednotlivo za každý vstup však bolo pre neho neúnosné. V ústrety mu vyšli iba v hoteli Sitno. Pokiaľ ide o sponzoring diaľkový plavec hovorí, že spoľahnúť sa mohol najmä na rodinu a priateľov. „Získal som nejaké peniaze aj prostredníctvom svojho klubu Ľadové medvede Bratislava a zopár miestnych firiem. Dovedna stála výprava na La Manche okolo osemtisíc eur. To je už slušná dovolenka pre celú rodinu v Karibiku.“
