Sloboda je super

Moja životná cesta je prepojená s takmer každým kútom našej malej, ale o to malebnejšej krajiny. Na každej svetovej strane mám svoj domov a ku každej jej nuanse som si už v detstve vytvorila citový vzťah. Moji rodičia láskou spojili stredné a východné Slovensko. Po starých rodičoch primiešali gény našich českých predkov. Stará mama Ludmila bola vychýrená portrétna fotografka, ale s výchovou troch detí jej záľubu vystriedali povinnosti. Po mamine som zdedila dávku tvorivosti a po ocinovi zmysel pre detail. Mamina zasa po jej otcovi maliarske a literárne nadanie. A tak sa to umelecké cítenie dedí z pokolenia na pokolenie a nie je sa prečo čudovať, že sloboda a kreativita zvíťazila aj vo mne. Mám chuť farbami a emóciami zamašličkovať zemeguľu! :o)

K fotografii som sa dostala približne ako 17-ročná. Do tej doby som mojej mamine, ktorá sa živila maľovaním a umeleckou tvorbou, pomáhala pri príprave podkladov obrazov, vytváraných kombinovanou technikou – drevo, kov, drôt, nalievané epoxidy a olejové farby sú základom jej vskutku jedinečných a originálnych diel. S hrdosťou môžem prehlásiť, že diela mojej maminy a umelkyne Marianny Bohušovej, určite nemajú vo svojej podstate konkurenciu.

Prvý fotoaparát som dostala darom a napriek tomu, že bol na moju ruku nesmierne ťažký, spoločníka mi robil takmer štyri roky – Zenit 12XP. Dnes je uložený doma na poličke a radosť mi robí rovnako tak ako pred rokmi, aj keď už iba vizuálne. Z lásky k fotografii a k písaniu textov som sa rozhodla pre štúdium masmediálnej komunikácie so zameraním na fotografiu v Trnave. Počas piatich rokov som sa venovala štúdiu pod vedením trojice fotografov a jedinečných osobností, učili ma Roman Pavlovič, Tibor Huszár a Jozef Sedlák.