Cesta k láskavosti

Ak by môj osobný príbeh mal byť vyjadrený v dvoch či troch vetách, vyzeral by takto: Začalo to istotou, že nič nie je náhoda a niekto mi načúva. Pochopila som to už v 10 rokoch. Pokračovalo to poznaním, že niekto ma vedie a ja sa napriek tomu môžem slobodne rozhodnúť. V mojich 34 rokoch som dospela k túžbe stať sa „najláskavejším človekom, akého poznám“. Pracujem na tom.

Keď zaostrím a pozriem sa bližšie cez Šošovku Spomienkovú, nachádzam tam, kdesi v dedinke na západnom Slovensku jedno milé, ale nie príliš hravé dieťa. Je nespontánne, v škole taký ten bifloško, čo je večne na strane učiteľov. Aj po škole som raz ostala sama v triede, lebo ostatní ušli. V lete je Janka vždy po uši pozakrývaná, len aby neodhalila kúsok svojho tela. Je pre ňu záhadou, že chlapci sa po nej obzerajú a dokonca vyhrala miss ZŠ a na strednej ju nominovali na miss SŠ.

Keby som už vtedy vedela, že každý je krásny a vždy je dôvod na radosť.... asi by som to dnes nepovažovala za také fascinujúce a objavné.