V polovici januára na Slovensku nasnežilo. Biela prikrývka bola len asi o desať centimetrov vyššia ako v máji, a predsa dokázala skompilovať život takmer každému. Farmári a družstevní roľníci si mysleli, že snehu mohlo napadať raz toľko, vodiči a cestári presne naopak. Niektoré horské priechody boli nezjazdné, iné len s ťažkosťami. Na bratislavskom letisku nepristali dve lietadlá, zato vlaky chodili vraj bez meškania. Opakovala sa situácia, v ktorej aj starý vtip o malých Bratislavčanoch bol zasa aktuálny. V zľudovelej anekdote sa hovorí, že keď v hlavnom meste napadnú tri centimetre snehu, siaha obyvateľom až po krk. Doprava v meste kolabovala, tentoraz nie bez dôvodu. Kolóny a zápchy aj na vyše hodiny spôsobili, že ľudia meškali do práce. Vodiči nadávali na cestárov, cestári na vodičov, pričom obe skupiny mali pravdu. Šoféri zväčša na snehu jazdiť nevedia a cestári ho väčšinou nevedia upratať. Obe skupiny sú verné tradíciám. Chodníky sa zmenili na soľné jazerá či klziská. Deťom sa páčilo oboje, starším ani jedno. Z priechodov pre chodcov sa stali brody. Mestskí úradníci sa vyhovárajú na miestne časti a naopak. Riešením by bolo, keby občania vzali do rúk lopaty. Možno im potom znížia dane, alebo aj nie.
