Článok pokračuje pod video reklamou
Jeden britský občan sa po úraze rozhodol zmeniť si život. Chce robiť už len to, čo ho naozaj baví. Lenže nevie, čo to je. Kým naň nespadla škatuľa plná akýchsi kovových vešiakov, pracoval ako asistent v maloobchode. Asi už vie, že to nechce. Za päťdesiatdva týždňov vyskúšal päťdesiatdva zamestnaní. Prvý týždeň pracoval ako asistent fotografa, ďalší pomáhal v mediálnej agentúre. Na svojej internetovej stránke píše, že vezme čokoľvek od kancelárskej až po manuálnu prácu. Všetko, čo zarobí, venuje nadácii Prince´s Trust. Z čoho bude rok žiť, neuvádza. Zažije však veľa vzrušenia. Hľadanie seba samého vyzerá ako luxus, ale nie je ním. Koľko ľudí pracuje s tým, že sa zabáva? Sú takí, ale určite ich nie je väčšina. Prečo to robia, keď ich to ani nebaví, ani nebohatnú, ani ich to nenapĺňa? Hovoria, že nemajú nič iné. Ktovie, či hľadali. Argument o súčasnej miere nezamestnanosti je silný, ale nie vždy úplný. Strach je silnejší. Dokonca taký silný, že udupáva talenty, ktoré nemajú šancu prejaviť sa. Univerzálna rada neexistuje. Autor týchto riadkov pracoval na zhruba dvadsiatich piatich rôznych miestach, kým nezakotvil v novinách. Bol záhradník, kníhkupec a všeličo iné. Do redakcie prišiel z ulice, a hoci to vyzerá ako náhoda, nebola ňou, lebo jej išiel oproti, aj keď nevedel, čo chce stretnúť.
