Koľkým ľuďom ste dnes pozreli priamo do očí? Stavil by som sa, že väčšina – ak odpovie úprimne – sa bude točiť okolo čísla nula. Pozrieť sa na niekoho je dnes veľmi neprirodzená činnosť. Napríklad autobus. Ľudia nastúpia, nájdu voľné miesto a potom buď pozerajú z okna, do mobilu, alebo vytiahnu časopis. Kto pozerá na iných ľudí, tak zvyčajne od krku dole.
Svet je to, na čo sa pozeráme. Dnešný svet netvoria ľudia, tvoria ho veci, hoci mnohé z nich sú na ľuďoch alebo ľuďmi používané. Jeden Inuit z Grónska vlani rozprával historku o tom, ako nepríjemne sa cíti vo veľkomestách. Nikto naňho nepozrie a on má pocit, že je mŕtvy. Nepreháňal, on to naozaj tak cíti.
Pre malé deti je bežné civieť po všetkom, čo sa pohne. Najskôr do očí. Preskúmajú pohľad a potom zvyšok tela, prípadne okolie. Pes sa tiež najskôr pozrie do očí, ak chce zistiť, kto mu stúpil na chvost. Pohľad do očí totiž obsahuje všetky informácie, ktoré akýkoľvek živý tvor v danej chvíli potrebuje. Ibaže ľudia majú už oveľa lepšie kanály na prijímanie informácií a potom od tých kanálov (médií) očakávajú, že dostanú všetko, čo vo svojom svete potrebujú. Keď to nedostanú, tak sa hnevajú. A hovoria o tom, ako médiá manipulujú skutočnosť. Médiá sú biznis. Robia produkty, ktoré majú zaujať. Nemajú copyright na realitu. Sú len jej súčasťou a doplnkom pohľadu na svet, pohľadu do očí.
