Podnikanie dostával Pavol Konštiak do krvi už za totality. Mal osem rokov, keď ho mama posielala k ceste pred Slovenským Grobom zastavovať bratislavské autá a pozývať na husacinu. Tam stranícki gurmáni trochu kapitalizmu strpeli. Nuž mama Konštiaková piekla husi, pečienky, lokše, nalievala vínko. Husacina doteraz živí aj tri sestry malého lovca labužníkov. V ostatnom ročníku súťaže spoločnosti Ernst & Young Podnikateľ roka 2012 získal cenu Profitu za podnikateľský príbeh.
Roboty je pred Vianocami vo veľkoobchode s potravinami najviac a chlapi makajúci do večera boli nervózni: od manželiek mali igelitky a úlohu kúpiť kapra. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa ešte na kapry stálo v rade. Preto Pavol Konštiak každému pred odchodom domov ryby dal. Kapry zamestnancom rozdáva doteraz, hoci ich dostať kdekoľvek. Nápad zmenil aj na predvianočnú kaprovú párty pre dodávateľov, odberateľov, priateľov s čajom s rumom, mastným chlebom s cibuľou. Namiesto vianočných pohľadníc s vinšmi, ktoré nik poriadne nečíta, rozdá ročne vyše tri tony kaprov.
POZITÍVNE. Tvrdí, že je prísny, no vytvoril atmosféru, vďaka ktorej si vraj každý považuje pracovať vo firme KON – RAD. Niekde radšej človeka prepustia, aby nemuseli zvýšiť plat, on však chce mať stabilný tím a snaží sa, aby to ľudia v rámci možností pocítili aj na plate. Vari polovica tam robí už vyše desať rokov a fluktuácia je mizivá. Odísť musia len tí, čo si myslia, že z firemného krv netečie. Šéf však nerobí policajta. Zlodeja odhalia zamestnanci, lebo pochopili, čo nie je ešte všade samozrejmé. Ak by ľahostajnosťou a zlodejčinou firma padla na kolená, pocíti to nielen majiteľ, ale aj dvesto rodín zamestnancov. „Vidia, že ani v kríze neprepúšťame a dokonca dokážeme rásť,“ hodnotí P. Konštiak. Tvrdí, že mu vlastne v živote nikdy nebolo zle. „Je to o životnej filozofii,“ vysvetľuje. „Niektorí nikdy nie sú spokojní, nadávajú a netušia, že negativizmom škodia sebe aj okoliu. Ja som pôžitkár, s chuťou si dávam aj oravskú slaninu, mám rád večer šproty s cibuľou, zlé víno nevypijem.“ A načo nadávať na život, keď je zdravý, má ženu, s ktorou žije už tridsať rokov, vydarené dcéry, prvého vnuka. Aj on by dokázal nadávať na vládu, dane, krajanov, susedov. A neraz by aj mal prečo. Duši však patrí nirvána. Preto chodí do prírody, každú nedeľu vybehne na Devínsku kobylu, a od septembra do jari pláva za firmou v jazere.
