V aktuálnom Profite je článok o veciach, ktoré zmenili svet, hoci vznikli nečakane – zvyčajne ako výsledný produkt niečoho iného. Objavitelia sa sústredili na iný cieľ a len tak zrazu prišli na čosi oveľa väčšie. Dá sa na to pozrieť aj inak – hrali sa popri práci a hra im priniesla väčší úžitok ako práca.
Je zaujímavé, že deti objavujú svet pomocou hry a majú v tom pomerne veľký úspech. Ak by nemali, tak zvyčajne je každá nová generácia hlúpejšia ako tá prechádzajúca. V istom momente však nastane bod zlomu, keď zrazu hrať sa je už neadekvátne a treba sa na prácu sústrediť. Byť cieľavedomý. Moriť sa, drieť, koncentrovať. Prečo hra prináša v detstve skvelé poznanie a objavy a neskôr ňou pohŕdame? Respektíve si ju nechávame ako bokovku, koníčky, niečo, čomu sa s chuťou venujeme potom, čo si oddrieme čas v práci?
Nenatrafil som dosiaľ na výskum, ktorý by zisťoval, či bezcieľnym hraním prídu vedci k väčším objavom ako cieľavedomým bádaním. Chcem veriť, že to prvé by vyhralo. Napokon aj ľudia s úspešnými kariérami a (s)pokojným životom často tvrdia, že ich práca musí baviť, inak povedané, musia sa pri nej hrať. Činnosť musí baviť minimálne rovnako ako výsledok z nej.
