Spoločenské hry mnohým zaváňajú nostalgiou detstva. Monika Dillingerová ich však vo svojom živote posunula na inú úroveň. V komunite priaznivcov moderných stolových spoločenských hier je nielen uznávanou hráčkou, ale aj medzinárodnou rozhodkyňou.
Najskôr ich hrávala ako dieťa s rodičmi, neskôr ako mama so synom. Zo začiatku doma, potom v klubovom prostredí. „Najdôležitejšia bola vtedy pre mňa spoločná príjemná a nenútená činnosť pre oboch. Spoznávali sme svet hier, získavali priateľov,“ spomína Monika Dillingerová. Z takmer náhodnej zábavky sa stala pravidelná činnosť okorenená súťažami.
BUĎ – ALEBO. Pred jednou zo súťaží v spoločenských stolových hrách riešili účastníci naliehavú otázku: Čo ak nebude môcť prísť hlavný rozhodca? M. Dillingerová vzala notebook a pripravila záložný plán – excelovú tabuľku na vyhodnocovanie. Rozhodca neprišiel, a tak rozhodovala po prvý raz turnaj. „Pritom som sama hrala. Skúsenosť ma však naučila, že takto to nepôjde. Musela som odbiehať od hry, nemala som z nej pôžitok a navyše som tým hru kazila aj spoluhráčom. Aspoň ja som to tak cítila. Od tohto ročníka Dunajského pohára pod mojím vedením som ostala verná rozhodovaniu.“ Rozhodovanie na medzinárodnej úrovni si podľa nej vyžaduje nielen stopercentnú znalosť hry, ale aj turnajového systému organizátora. Rozhodca si môže vyrobiť vlastný vyhodnocovací program alebo sa zorientovať v hostiteľskom. Dôležitá je i jazyková vybavenosť. „Vždy je to trochu iné. Každá krajina má vlastné kritériá. Na medzinárodných súťažiach musíte ovládať názvy herných komponentov v príslušnom jazyku, alebo aspoň v angličtine. Preštudovať si pravidlá v angličtine je teda nutnosť.“ Nemčinu dala M. Dillingerovej do vienka babka „prešpuráčka“, k angličtine sa dostala postupne. Vďaka znalosti nemčiny začala prekladať pravidlá spoločenských hier z dovozu a pomáhať priateľom z Česka, ktorí si založili vydavateľstvo. Korigovala pravidlá a nakoniec s kolegami cestovala na veľtrh Spiel v nemeckom Essene. Zoznámila sa tam s manželmi Dagmar a Ferdinandom de Cassanovcami z Rakúska. Tí vedú klubové hranie v Rakúsku, prevádzkujú Múzeum hier, organizujú herný festival Spielefest vo Viedni a tvoria redakciu časopisu o hrách Win. Pozvali ju hrať aj do ich klubu. Neskôr pôsobila ako sekretárka klubu, potom odštartovala kariéru medzinárodnej rozhodkyne.
