Čo so sochami v mestách

Stoja na námestiach i na uliciach a v lepšom prípade aj „hovoria“ o čase, v ktorom vznikali, a o ľuďoch, ktorí ich postavili. Súčasnému umeniu sa vo verejnom priestore priveľmi nedarí. Osudom niektorých plastík a reliéfov sa stali kladivá a zbíjačky, ktoré ich odprevádzajú na večnosť. Stáva sa, že po nich ostane len náhodná fotografia.

Scenár je takmer vždy rovnaký. Modelovým je príklad z bratislavského Ružinova, kde pred zhruba dvoma rokmi za obeť padla socha Jozefa Jankoviča Čas, ktorú vytvoril v polovici šesťdesiatych rokov. Mimochodom, bola to prvá abstraktná socha na verejnom priestranstve. „Zabudli“ na ňu komunisti, nezbúrali ju ani v deväťdesiatych rokoch. Podľahla len výstavbe novej predajne reťazca Lidl. Čas je štvrté Jankovičovo dielo, ktoré neprežilo demokraciu. „Hovorí sa tomu obrazoborectvo. Vždy, keď príde iná kultúra, iné náboženstvo alebo názor, presadzuje sa aj idea zrúcať všetko, čo vzniklo predtým. Často sa umenie ničí aj z oveľa jednoduchších dôvodov, ktoré sa dajú nazvať jedným slovom ignorancia,“ naznačuje autor zničenej sochy.

BRATISLAVSKÍ OBRAZOBORCI. Ani J. Jankovič si nemyslí, že všetko – každú sochu alebo fontánu – treba za každú cenu chrániť, ale... „Vývoj mesta či územia nie je nikdy ukončený, ale zásahy by sa mali robiť zmysluplným spôsobom. Je predsa zvláštne, že na to, aby sa spílil strom, treba niekoľko povolení, kým na zbúranie sochy netreba nič. Vec zmizne a nikto si to nevšimne. Tak sa bez povšimnutia stratil reliéf od predvojnového sochára Ladislava Majerského v centre Bratislavy. Ignorancia je neuveriteľná,“ zdôrazňuje. Situácia je veľmi podobná ako v sedemdesiatych rokoch. V Ružinove vtedy odstránili dvadsaťštyri diel od autorov ako Uher, Rudavský, Kompánek, Laluha či Binder. „Moja socha zázrakom ostala, pretože nebola na mestskom pozemku,“ hovorí J. Jankovič. Bola majetkom Stredného odborného učilišťa Pozemné stavby Bratislava. Kým ju nezbúrali pri výstavbe Lidlu.