Ak by bol zoznam najzbytočnejších štátnych úradníkov, zrejme by viedla britská pasová kontrola pred vstupom zo Španielska do Gibraltáru. Uniformovaní Briti majú klimatizované autobusy a autá prichádzajúce po rozpálenom betóne značne „na háku“. Len nech sedem miliónov hostí ročne ide čo najrýchlejšie za objedaním sa a nákupmi bez cla na britské zámorské územie.
Ani sa nepozrú do pasu, či skutočne patrí Blažejovi na fotografii, prechádzajúcom zo schengenskej do neschengenskej zóny našej milej únie. Však si ma už skontrolovali prísni Španieli. Napriek ich bdelému oku som ušetril dve stovky eur pokuty, hoci som sa pokúsil vyfotiť horu bicyklov cez plot colnice. Nenápadne, zboka, ale záber na štátne tajomstvo zo zlého uhla bol nanič. Hora bicyklov rastie, lebo Španieli sa pokúšajú voziť z Gibraltáru bez cla najmä cigarety, cigary a tvrdý alkohol. Mesačne majú nárok iba na jeden kartón a litrovú fľašu, čo španielski colníci poctivo evidujú. Kto nemá na clo, musí nechať zálohu. Napríklad bicykel. Ten je často v zúfalom stave a lacnejší než kontraband, nuž pašerák ho nechá hrdzavieť na colnici. Obďaleč je zas parkovisko so zhabanými autami.
TRISTOROČNÁ TRAUMA. Španieli vraj chcú byť takí prísni. Aby dali najavo, že hosť vstupuje zo súčasného Španielska na 6,843 štvorcového kilometra niekdajšieho Španielska. To v roku 1713 ulúpili britské vojská vo vojne o španielske dedičstvo. Ohnivý Španiel má doteraz historickú traumu a pocit poníženia. Kde môže, dáva to už tri storočia najavo, hoci zvyčajne ťahá za kratší koniec. Ak sa Madrid kedysi rozhodol napríklad pre námornú blokádu, na zásobovanie potravinami stačilo Britom pár lodí. Ešte šťastie, že sa španielsky fašistický diktátor Francisco Franco rozhodol nepočúvnuť Hitlera, ktorý chcel Gibraltár Španielsku znovuzískať silou.
