Petr Hájek bol vyše dvadsať rokov architektom. Potom zažil vážnu profesijnú aj osobnú krízu, odovzdal autorizačnú pečiatku a obrátil svoj život doslova o 180 stupňov. Dnes žije v záhrade svojho starého otca pri polorozpadnutom zámku Nemilkov na Šumave a tvrdí, že osobný priestor si každý najlepšie naprojektuje sám. Jeho filozofia je na zamyslenie.
Viackrát ste sa na verejnosti aj v českých médiách vyznali, že v praxi ste sa opakovane stretávali s nečestným konaním a nezmyselnými postupmi, ktoré neúmerne predražujú stavby, ale nikoho neurobia šťastným. Čo bol bezprostredný popud na vrátenie pečiatky architekta?
Bolo tam aj to, že som jednu zákazku pokazil, bolo mi veľmi ťažko zo strachu, že je to všetko zle. Bola tam určite aj rovina osobného potrestania za to, že som konal proti svojmu svedomiu – podľa toho, ako sa to robí, ako to po mne chceli. Zároveň si uvedomujem, že autorizačný sľub, pravidlá komory aj medzinárodný status architekta napĺňajú človeka ilúziami, že je výnimočný, že nikto iný to robiť nesmie a že sa za to musí poriadne zaplatiť. Mňa to tiež zaväzovalo dodržiavať všetky vyhlášky, zákony i normy a navyše som bol povinný „konať vo verejnom záujme“, čo je už výslovne politická formulácia, ktorá vôbec nie je pravdivá, ani ľudská alebo občianska.