Musí odolať zemetraseniu, sile vetra, čomukoľvek. Vyhlásil to americký sochár Milan J. Kralik junior, ktorý mal pri rekonštrukcii sochy koňa od Leonarda da Vinci viacero úloh. Spravoval nadáciu, jej peniaze, riešil trojtonovú konštrukciu z antikorových rúrok, aby udržala dvanásť ton bronzu. Ide totiž o najväčšiu – osemmetrovú – sochu cválajúceho koňa na svete.
Gaskonskí lukostrelci zviedli v septembri roku 1499 pri vpáde vojsk francúzskeho kráľa Karola VIII. do Milána najľahší súboj. Obrovský kôň sa dostal pod more šípov, ale nepadol. Ani potom, keď si z neho urobili cvičný terč. Bol totiž z hliny. Vojakov nemalo trápiť, že strieľajú na hlinený model od slávneho Leonarda da Vinci. Meno im nič nehovorilo, ani že ide o umelecké dielo. Ich poslanie bolo iné. Bronz na nádhernú sochu armáda zrekvírovala. Na aktuálnejšie potreby. Bolo treba rýchle odlievať hlavne diel.
PO POLTISÍCROČÍ. Kralikov priateľ, americký dopravný pilot Charles C. Dent a zberateľ umenia sa v magazíne National Geographic dočítal, že zničeniu diela pomohol aj sám Leonardo – svojím perfekcionizmom. S nápadom na koňa totiž prišiel pôvodne milánsky vojvoda Lodovico Sforza, ktorý chcel mať na pamiatku svojho otca monumentálnu jazdeckú sochu. Najal si osobu najvhodnejšiu – Da Vinciho. Po siedmich rokoch ho však vyhodil, nepáčilo sa mu umelcovo pracovné tempo. Ten nechcel vytvoriť koňa stojaceho, ale technicky zložitejšiu elegantnejšiu sochu cválajúceho koňa. Chodil teda po stajniach a robil množstvo detailných skíc, až vojvodovi došla trpezlivosť. Čoskoro však vzal Leonarda na milosť, pretože iného umelca nenašiel. Da Vinci vytvoril hlinený model v originálnej veľkosti, no francúzsky vpád odlievaniu zabránil. Zachovalo sa iba množstvo kresieb, skíc a poznámok.
